A čo z toho sú len moje paranoje?

Autor: Anna Zábojníková | 9.4.2016 o 12:59 | Karma článku: 1,48 | Prečítané:  532x

Žena nepotrebuje byť stredobodom vesmíru. Nepotrebuje mať moc ani slávu už vôbec nepotrebuje mať tisíc fanúšikov. Stačí jedna vec, jeden cit, jeden človek a má všetko. 

Čo keď sa len bojíme niečo cítiť? Že sa opäť sklameme, že opäť budeme ,,nikým". Ženy predsa musia byť niekým a chcú byť pre niekoho. 
Samota predsa (ne)vedie k ničomu. Možno je to len o uhle pohľadu, rozumiem. 
Ale ako byť vo svete plnom falošnosti, mizérie, materialností, závisti tým ,,svätým" ? 
S túžbou zmeniť celý svet k lepšiemu sa žiť celý život nedá. Pokiaľ sa nepokúsiš. 
Obrovský boj vládne v duši, keď vieš, že nerobíš to, čo máš. Keď ťa srdce vedie inam, niekam, kde to síce nepoznáš, ale cítiš sa ako doma. Obrovský hlad po láske. Po inom druhe lásky. Po ozajstnej. 
Čierňava vie niekedy zatemniť myseľ a presvedčiť celého človeka, že to, čo robí je správne. Veď to robia všetci. 
Osud človeka sa zapletá ako nitky s túžbou rozmotať sa, ochutnať a žiť. Lenže, bolo by zbytočné presviedčať sa, že to nikto neriadi. Lebo posledné roky sú len prebdené. Obraz nie je domaľovaný, pretože maliar stratil chuť, vzdal sa a odišiel. Túži, aby získal novú inšpiráciu, pretože tú starú zahodil. Sedí len tak na brehu rieky a pozoruje ten mizerný svet. Hoci je krajina čistá, stromy hýria farbami a nebo je belasé ako oči dievčiny z obrazu, ktorý nemôže domaľovať.  Niečo sa predsa len deje.  Zase tu hrá úlohu beznádej a milión otázok, na ktoré nevie nájsť odpoveď. Ostanú nevypovedané? A bude sa dať s tým opäť prežiť aspoň jednu kapitolu života? Pretože čas, ten neúprosný čas niekedy preteká rýchlo ako voda medzi prstami. No keď túžime po pravde, po duševnom pokoji, vtedy treba času veľa. Vtedy sa čas rozhodne liečiť , ale pomaly. A čo s človek, ktorý chce mať všetko a hneď? Ktorý nečaká a s pokorou nemlčí, aby si vypočul odpoveď? Tak by to nemalo byť. Ani v predstavách. 
A dážď? Mám pocit, akoby ani nikdy neprestal liať tie malé kvapky dolu. No cítiť aj iné. Slanšie.
V tom maliar vstal.  Nemôže predsa plakať. Muži neplačú. Navonok nie. Len čo s tou prázdnotou? 
Dnes ju budem znova ignorovať? A čo dievča z obrazu?  Aj tu budem ignorovať, keď ju chcem ľúbiť? Chcem si ju vytvoriť. Aby bola moja. Nie je domaľovaná. Nemá to zmysel. Strach zase vyhral tú malú vojnu, ktorá sa odohráva v mojej duši. 

 
Paranoje? 
Tak tie beriem . 

 

 

 

Viac na : https://www.facebook.com/Ann-blog-1552972844914243/?fref=ts
  

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁRE

Buďme všetci elitami, najlepšími v tom, čo robíme

A toto máme odkiaľ, nadávať ľuďom, čo sa o niečo snažili, čo si hodiny odsedeli na prednáškach a odučili a robia šestnásť hodín denne?

SVET

Slovák pomáha pri Mosule: Tu sa bojuje proti najväčšiemu zlu

Po fronte chce Oliver Valentovič len sprchu, pivo a pizzu.

EKONOMIKA

Najväčší mäsokombinát nepatrí do bankrotu, uznal súd

Bankrot navrhovala ukrajinská firma, nakoniec si to rozmyslela.


Už ste čítali?