Keď jedného dňa zabudneš kto si

Autor: Anna Zábojníková | 18.11.2015 o 0:33 | (upravené 18.11.2015 o 0:47) Karma článku: 2,76 | Prečítané:  522x

Už sa ti stalo, že si kvôli obyčajnému a hlúpemu pocitu, ktorý sa ti páčil (na ktorom si bol závislý)  zabudol rešpektovať sám seba? 


Tam hlboko pod obalom existuje tvoja duša, ktorej nechceš dovoliť, aby prehovorila. Prekračuješ vlastné hranice morálky a robíš veci, ktoré ľutuješ už vtedy, keď sa dejú. Schovávaš si krásny čas spomienok do krabičiek, ktoré otváraš vždy pred spaním. Lebo ti chýbajú...lebo ťa mrzia..lebo tu ostalo niečo, čo nebolo dopovedané. Na stole máš vyloženú červenú sedmu a si rozhodnutý vyhrať. Aj keď si povieš -už nikdy to neurobíš, po pár sekundách si neveríš a vieš, že to urobíš znova. Taký bežný stereotyp svedomia a ľudského vedomia. 
 Niekedy je ťažké zdvihnúť hlavu a vyrovnane kráčať. Niekedy je ťažké neriešiť. A vždy je ťažké necítiť. Hlavne, ak je túžba priveľká. 

Namiesto dlhých večerných prechádzok, pri ktorých sa im nechtiac dotkli končeky prstov a oni sa navzájom uškrnuli, nastali prechádzky, kde sa prechádzala len ona. Sama so sebou, s vlastným životom, s vlastnými otázkami. Tie si ťahala za sebou na šnúrke ako niečo, čoho sa nevedela zbaviť.
Namiesto jednoduchých prekvapení, po ktorých tak túžila ostalo ticho, ktoré však bolo príliš hlučné.
Namiesto plánovaných náhod prišli dni, kedy už nechcela stretnúť ani jeho tieň, ktorý utekal presne tak ako on pred ňou. Namiesto toho, aby jej dovolil ukázať, čo všetko je schopná dať a nič nežiadať si vybudoval múr, ktorý nevie preliezť. No aj keď má nohy vie, že pred ním neutečie. 
Príliš veľa jej slov...príliš veľa tých zbytočných a neskorých. A on nebol priveľký bojovník. Mal to jednoduché, možno v tom bol jej problém.
Keď chce žena príliš, môže zabudnúť ,kto vlastne je.
Ale ono to tak chodí, že si vždy ,,vieme" vybrať.

 Tam hlboko pod tým obalom existuje tvoja duša, ktorú by si mal začať počúvať a brať vážne. 
Aj keď je niekedy ťažké mať rád (a na tomto pocite sme závislí),môže sa stať, že sa nám to vymkne z rúk. Že príliš konáme, že príliš riadime, že príliš chceme. Bez rozdielu na tom či si muž alebo žena. Netvrdím, že je to nesprávne. Len je to ťažké pre toho druhého človeka pochopiť.  

,,Počas celého svojho života som lásku vnímala ako istý druh dobrovoľného otroctva. To však nie je pravda, sloboda existuje iba tam, kde je aj láska. Len ten, kto sa úplne odovzdá, kto sa cíti slobodný, môže vrúcne milovať.
A kto vrúcne miluje, cíti sa slobodný." (Paulo Coelho - Jedenásť minút)

VIAC NA: 

https://www.facebook.com/Ann-blog-1552972844914243/?fref=ts

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁRE

Buďme všetci elitami, najlepšími v tom, čo robíme

A toto máme odkiaľ, nadávať ľuďom, čo sa o niečo snažili, čo si hodiny odsedeli na prednáškach a odučili a robia šestnásť hodín denne?

SVET

Slovák pomáha pri Mosule: Tu sa bojuje proti najväčšiemu zlu

Po fronte chce Oliver Valentovič len sprchu, pivo a pizzu.

EKONOMIKA

Najväčší mäsokombinát nepatrí do bankrotu, uznal súd

Bankrot navrhovala ukrajinská firma, nakoniec si to rozmyslela.


Už ste čítali?