Život Sofie

Autor: Anna Zábojníková | 18.11.2014 o 21:46 | Karma článku: 2,21 | Prečítané:  245x

Existuje svet, v ktorom každý tvorí nejakú súčasť.Ono by to do seba malo zapadať ako nejaká skladačka. Malo by to vytvoriť niečo, čoho súčasťou sú ľudia. Niektoré časti skladačky sú dobré a hneď zapasujú. Iné sú zlé, pokazené. Pri ich skladaní je to problém. Ostávajú škáry, diery. Dajú sa vyplniť, rozdiel je však na prvý pohľad zreteľný. Taký je svet. Plný dobra a zla. Plný dier, nie však úplného prázdna.  A pri tomto všetkom existujú omyly, ponaučenia, zlé aj tie dobré dni. Koniec koncov možno zlé dni neexistujú. Možno ich len dostatočne nechápeme. 

Človek nedokáže ovládať svoje pocity. Nedokáže proti nim bojovať, postaviť opevnenie a nepustiť ich do svojho života, do života jeho blízkych. Je to sila, ktorá nás obklopuje každý deň, každú chvíľu, stále.Napriek tomu sa však môžeme postupne naučiť svoje city držať na uzde- aspoň nakrátko. Kým si nepremyslíme plán.Niektoré veci musíme urobiť aj napriek tomu, že sa nás nikto nespýta či to chceme. Či sa chceme rozlúčiť s človekom, ktorého sme mali radi a nechať ho ísť. Isť žiť život s niekým iným. Možno žiť život niekoho iného. Len Boh vie, kde je pravda, keď chlap niečo povie. A možno práve teraz je čas na dodržanie sľubov.

 

                                                              ........

 

Po roku sedení u psychiatra a terapií mi povedal- Možno život nie je pre každého.

                                                               

                                                             1

Bola to ako facka. Rýchla bolesť, ktorú človek cíti na každom bode svojho tela aj napriek tomu, že zasiahla tvár a tá rana bola viditeľná. Nie ako červená odtlačka ruky na líci či monokel ak útočník zasiahol miesto v blízkosti oka. Bolo to vidieť na človeku. Na správaní, na utrápenom výraze tváre . Tá bolesť však prenikala len cez dva body. Hlava- srdce. Sofia dnes zo seba viac nedostala. Jej príbeh o týrajúcej žene, ktorým vzdávala hold všetkým ženám, čo trpia, potreboval oživenie. Znova mala to obdobie, ktoré znamenalo návrat do nedávanej minulosti. Na spomienky, kedy bola iná. Slabá. Zmätená. Naivná.

Pozrela na hodinky. Bol obed a ona ešte nestihla ani raňajky.
- Ema? -zakričala Sofia na celý byt aby zistila, kde sa nachádza.
-Tu som! -odpovedala Ema krikom.
-Kde si? - Nezájdeme spolu na obed?"
 -Och. Prepáč. O pol hodinku odchádzam. Potrebujem si niečo vybaviť.- rýchlo odpovedala Ema.
-V poriadku, pôjdem sama. Dúfam, že vieš, o čo prichádzaš. Cestoviny...tuniak..zelenina. 
- Prestaň! Neprehovoríš ma aj keď je to lákavé. Mám stretnutie ohľadom jedného projektu. Teda skôr mojej príprave na odchod do zahraničia. Veď vieš, cez školu. Je to super možnosť zažiť niečo nové...odosobniť sa a doučiť sa angličtinu.
- To je super, držím palce, ale už musím. Volala som Nele - nech mi rezervuje moje obľúbené miesto a povedala, že na pol hodinu to urobiť môže. Je tam celkom zhon. Veď to sama poznáš. Veľa ľudí, každý chce to najkomplikovanejšie jedlo či nápoj. Potom sa dlho čaká. 
- Mimochodom, vyzeráš skvele! skočila Sofii do reči Ema. 
Sofia prevrátila oči. No v kútiku samej seba- ak to miesto ešte stále existovalo zacítila niečo známe. Niečo, čo jej pripomínalo jeho. Pri tejto myšlienke sa stopla, zhlboka nadýchla a zamávala Eme.
Už dokázala ovládať svoje myšlienky. vedela, že je to jej minulosť a že ak chce byť šťastná musí zabudnúť a nevracať sa k tomu.
Ako kráčala po chodníku k reštaurácií, kde robí jej kamarátka Nela, premýšľala o svojej knihe. O svojich článkoch, o svojom anonymnom blogu. O ľuďoch, ktorí jej píšu a hodnotia jej názory. Zastala pred reštauráciou a už z diaľky zbadala dlhé kučeravé vlasy. Nela bola naozaj krásna žena. Nepotrebovala žiadne príčesky, nafarbené obočie či umelé nechty. Bola prototypom prirodzenej ženskej krásy. Sofia vykročila priamo k nej. 

-Ahoj Nela.- so šťastným tónom v hlase oslovila svoju dobrú priateľku, s ktorou sa síce stretávala často, no vždy to bolo akoby po veľmi dlhej dobe. 
- Čau Sofia. Stôl je rezervovaný. Obed bude o desať minút. Prinesiem ti ho ja alebo pošlem Petra. Prepáč vážne nestíham, je tu plno.
- To je v pohode, idem si sadnúť. Vidíme sa neskôr. Sofia zamierila k svojmu stolu. Bolo to jej miesto už nejaké štyri roky, čo sa presťahovala. Šla okolo pána s pestrou kravatou, okolo mladého páru, čo si veselo hrkútali. Až prešla k svojmu cieľu. Presne na jej stoličke- kde vždy sedáva, s výhľadom na mesto a na ľudí, ktorý sa unášajú savom, sedel neznámy muž.

-Myslela som si, že ceduľka s popisom ,,rezervované" je dosť viditeľná. Zjavne som sa mýlila, presne tak ako v tom, že toto miesto bude vždy o tomto čase moje.
Mladý muž zaskočený touto sprchou slov okamžite reagoval.
- A ja som si zase myslel, že žene patria veci ako kabelka, peňaženka s osobnými dokladmi a topánky. Nie stôl v reštaurácií. Naň mám predsa právo aj ja- presne tak ako všetci ostatní. Mimochodom som Martin.
- Nesnažte sa hrať na gentlemana. Je to zbytočné. Takže ak dovolíte odchádzam z vašej spoločnosti- hľadať si iné miesto- uštipačne, nie však celkom nahnevane poznamenala Sofia a so všetkou svojou hrdosťou odchádzala preč. Na chrbte však cítila jeho pohľad, ktorý ju premeriaval od hlavy až po päty. Dokonca počula niečo ako ,,taká krásna žena a taká protivná."
 

Až keď si sadla na svoje nové miesto nahnevaná na Nelu ako to mohla dopustiť, uvedomila si, že ten neznámy muž bol fešák. V hlave si vybavovala ako vyzeral. Mal gaštanové oči, ktoré sa smiali. 
Husté čierne vlasy, ktoré vyzerali ako čerstvo nafarbené. Pri tejto myšlienke sa sama prichytila pri úsmeve. Jeho hlas bol taký mužný a silný, no cítila z neho smútok a sklamanie. To bola Sofia. Z jedného znaku vedela analyzovať celý príbeh. V duchu premýšľala, že bola naozaj nepríjemná a začala uvažovať nad tým, že sa príde ospravedlniť. Vstala a vykročila smerom k svojmu pôvodnému stolu. Nikto tam nebol. Obzrela sa po celej veľkej miestnosti, no nikde ho nevidela. Ani pri pulte ani na chodníku vonku, ktorý videla cez priesvitné okno.Pozrela sa na stôl a tam zbadala ružičku. Takú tu malú vec, čo si kedysi skladala z obalu zo žuvačiek. Usmiala sa, vzala ju do ruky a odniesla naspäť k svojmu stolu, kde ju čakala Nela.
 

- Ako to, že nesedíš tam vzadu, tam kde vždy? Niečo sa stalo?- nechápavo sa spýtala Nela.
- Nie, nie len bolo obsadené...tak som prišla sem.
- Obsadené? Určite nie, celú tú dobu som sa aj napriek touto chaosu, čo tu vládne pozerala či si už k nemu prišla, aby som vedela, či môžem začať s prípravou. Ten stôl bol prázdny. Určite.
Sofia nechápavo pozerala na Nelu. V podstate jej to bolo jedno, kde sedí. Myslela na toho muža a na to či ho ešte niekedy uvidí...
-Veď to je jedno- poznamenala Sofia.
-Dobre teda. Tak dobrú chuť. Tvoje obľúbené cestoviny s tuniakom.- usmiala sa Nela a položila tanier s jedlom pred Sofiu.
- A ozaj Sofia, dnes je piatok, neskočíme niekam von? Už som s tebou dlho nebola. Celkom mi to aj chýba.
- Vieš čo Neluš? Nie je to zlý nápad. Mám tu Emu. ,,Trošku" sa ku mne nasťahovala a myslím, že na dnes večer program nemá. Ozveme sa dobre? 
- Môže byť. Budem čakať- s radosťou v hlase odpovedala Nela.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁRE

Buďme všetci elitami, najlepšími v tom, čo robíme

A toto máme odkiaľ, nadávať ľuďom, čo sa o niečo snažili, čo si hodiny odsedeli na prednáškach a odučili a robia šestnásť hodín denne?

SVET

Slovák pomáha pri Mosule: Tu sa bojuje proti najväčšiemu zlu

Po fronte chce Oliver Valentovič len sprchu, pivo a pizzu.

EKONOMIKA

Najväčší mäsokombinát nepatrí do bankrotu, uznal súd

Bankrot navrhovala ukrajinská firma, nakoniec si to rozmyslela.


Už ste čítali?