Byť silnejším než včera

Autor: Anna Zábojníková | 11.5.2014 o 10:55 | (upravené 6.6.2014 o 12:31) Karma článku: 3,03 | Prečítané:  196x

Žena by mala ostať ženou v každej situácií. Myslím skôr takou tvrdou, sebavedomou a silnou osobnosťou, ktorá dokáže racionálne vyvodiť názor a záver hodný poklony.  Škoda, že toto nie je typické pre všetky ženy...Škoda, že máme city? To nie!                                                                        

Dokážeme presúvať hory , trieskať dverami , rozbíjať taniere. Keď sme šťastné žiari celý svet, tancujú kvety na lúkach a spievajú vtáci. Keď niečo nie je v poriadku, nič sa nedeje. Držíme to v sebe až pokiaľ nás nepresvedčí pohár vína vyrozprávať sa priateľke.

 Túžime byť jediné, vzácne, milované a šťastné. Chceme byť stredobodom vesmíru pre niekoho, kto sa na nás usmieva očami. Chceme to cítiť každý jeden deň a nie len chvíľu...(Alebo na to iba spomínať? )

Akosi prestala veriť, že by predsa len na svete mohla existovať láska. Každý deň sa na ňu pozerá, mlčky závidí- no v nej ju niet. Prestala rozlišovať dobré a zlé. Aj keď ju svedomie hrýzlo ako agresívny pes, potláčala bolesť a v tom víre ,,zlého" sa snažila hľadať chvíle, ktoré ju robili šťastnou. Až kým neprišiel večer. Vtedy sa myšlienky zvykli prelievať z jedného pohára do druhého, zamotávať ako nitky a jediným vykúpením bol spánok. Pokoj. Ticho. Tma.

Tieto chvíle si nosila so sebou. Všade a stále ako peňaženku alebo rúž v kabelke. Len tak. Pre istotu. Dovolila im aby ju úplne ovládli. Bolo to niečo tajné. Vzrušujúce. 

Akosi zabúdame na podstatu vzťahov, morálky a potom sa čudujeme, prečo sa nám stávajú v živote veci, ktoré nie sú príjemné a ani pekné...Žeby platilo staré známe: ,, Všetko zlo sa každému raz vráti? " Akosi sa vytráca úcta, rešpekt k mužom a tak isto aj k ženám.

Zvláštne situácie, ktorým dennodenne čelila- na tie si zvykla. Svedomie, ktoré sa niekedy neozýva- aj to mu vedela prepáčiť. Aj ľuďom, ktorí tu už raz boli, stíchli a vrátili sa, sa vie znova pozrieť do očí. Cítila sa sama aj keď to tak v  pravom zmysle nebolo. Vedela, že jedného dňa nájde na všetko odpoveď. Raz sa všetko zleje do jednej farby, ktorej bude vedieť dať meno. No teraz nevie, čo robiť. Zase to zvláštne obdobie.

Aj to tu už raz bolo.

Niekedy je možno lepšie mlčať a nič nehovoriť. Alebo sa konečne rozhodnúť.
 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁRE

Buďme všetci elitami, najlepšími v tom, čo robíme

A toto máme odkiaľ, nadávať ľuďom, čo sa o niečo snažili, čo si hodiny odsedeli na prednáškach a odučili a robia šestnásť hodín denne?

SVET

Slovák pomáha pri Mosule: Tu sa bojuje proti najväčšiemu zlu

Po fronte chce Oliver Valentovič len sprchu, pivo a pizzu.

EKONOMIKA

Najväčší mäsokombinát nepatrí do bankrotu, uznal súd

Bankrot navrhovala ukrajinská firma, nakoniec si to rozmyslela.


Už ste čítali?