Nalej!

Autor: Anna Zábojníková | 21.4.2014 o 21:35 | (upravené 23.4.2014 o 21:15) Karma článku: 4,58 | Prečítané:  223x

Ten neuveriteľný smäd v srdci každej ženy. Smäd po láske. Smäd po pochopení a túžbe byť jediná a milovaná.                                                                                                                                                                                                                                                

-Poďme vypiť posledné slová...
-Tak nalej! Neviem sa sveta zhostiť..

Ešte veľa toho nestihla. Zachrániť život, stať sa mamou, urobiť si z izby knižnicu, kde by sa muselo nájsť miesto na spanie. Prefarbiť si svoje dlhé vlasy zvláštnou farbou, ktorá by vystihovala jej osobnosť. Vytetovať kerku- ktorá by pre ňu mala zmysel. Raz si zbaliť veci a odísť , možno za niečím lepším , možno navždy. Túžby sú tu stále, odhodlanie mizne.

Klavír dohral. Ostalo tu zvláštne ticho. Jak vietor do klasov zašepkal posledný krát, pieseň hlboká stratí sa ako tvoj hlas.Nie si to ty, čo ťa hľadá, no niečo na tebe bude mať aj on.  Napriek tomu, že všetko ostalo nevypovedané, všetko vedeli. Zdal si sa jej nebezpečný, len kvôli tomu, že ťa nepoznala. Zrazu pozná tvoje slabosti, zrazu sa bojí. Pretože vie, že aj ty sa bojíš. Aj ty sa vieš báť. Tak sa bojí aj ona. Pochybnosti či predsudky? Chýba jej to , čo nezažila.
A možno v tom je tá krása žien...

Ostalo jej trochu tesno v tomto svete. Jedno telo, jedna duša niekedy nás život teda riadne skúša. Možnože rastiem, no nie som iná. Dosiahnúť vrcholy hôr a máčať nohy v potokoch sa naraz nedá. Hej život! Tak si vyber! Teraz nemám čas znova stavať domčeky z karát. Ani opravovať zlomené múry na hradbách. Som však pokojná aj keď viem, že život je krátky.

Vzťahy sú zvláštne aj tie čo sú, no najmä tie čo nie sú. Možno o tom počúvam pri pohári vína, a možno ani nemám, čo povedať. Krátke lásky prepitých nocí. Niekedy sa uškrniem pri predstavení, čo dokáže ľudská sloboda, niekedy sa zarazím ako práve ona trestá.


Možno, až keď rozkvitne orgován...
Možno , keď napadne prvý sneh....


Možno máme niekedy zmätok v hlave , možno niekedy príliš analyzujeme a premýšľame a možno len priveľmi túžime po pocite , ktorý nám tak chýba. Niekedy si neveríme, niekedy sa ponižujeme a inokedy strácame čas s nesprávnymi mužmi len preto, aby sme si dokázali, že sme ženy. Niekedy prehnane reagujeme, niekedy neuveriteľne žiarlime. Dokážeme si toho vziať na seba veľa a dokážeme s tým žiť. Túžime milovať a byť milované. Možno však chceme príliš veľa. Veľa pozornosti , pochopenia. Veľa,veľa bozkov a objatí.


A niekedy naozaj nevieme, čo chceme. Už ani nezáleží či sa to týka žien, či mužov. Pravdepodobne to budú len skúsenosti, ktoré posúvajú človeka ďalej. Túžby, pri ktorých dokáže zmeniť sám seba. A sny ,vďaka ktorým dokáže obetovať pol života.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁRE

Buďme všetci elitami, najlepšími v tom, čo robíme

A toto máme odkiaľ, nadávať ľuďom, čo sa o niečo snažili, čo si hodiny odsedeli na prednáškach a odučili a robia šestnásť hodín denne?

SVET

Slovák pomáha pri Mosule: Tu sa bojuje proti najväčšiemu zlu

Po fronte chce Oliver Valentovič len sprchu, pivo a pizzu.

EKONOMIKA

Najväčší mäsokombinát nepatrí do bankrotu, uznal súd

Bankrot navrhovala ukrajinská firma, nakoniec si to rozmyslela.


Už ste čítali?