Už dávno vedela

Autor: Anna Zábojníková | 3.4.2014 o 18:38 | (upravené 7.4.2014 o 21:13) Karma článku: 0,00 | Prečítané:  211x

Začalo to premýšľaním nad nesmrteľnosťou chrústa. Veď to poznáte, keď sa z bodu A dopracujete do bodu B. Proste len tak akoby ste čitali veľmi zaujímavú knihu a pretočili 2OO strán dopredu. Rozdiel je v tom, že vám neunikol dej. Pretože vy ten dej tvoríte. Viete, čo sa deje, čo sa dialo -len nie celkom dobre viete, čo máte urobiť.                                                                                                                                                                                              

Už dávno vedela, že neexistuje ticho. Že všetko sa dokáže zmeniť v zlomku sekundy. Že kauzálne vzťahy sú následok akcie a reakcie. Že sa treba sem -tam nadýchnuť a preglgnúť myšlienky, ktoré sa nám ukladajú na náš ostrý jazyk a čakajú na vypovedanie. Niekedy treba prijať všetko to, čo sa na nás nalepí. Vždy to bude buď skúška alebo potrestanie za niečo , čo si v blízkej dobe ,,pokašľal". Aspoň to je môj myšlienkový smer. Niekto tu trestá. Nemyslím väzením, nejakou fyzickou bolesťou. Skôr nám do cesty prináša možnosti a zlý výber ovplyvňuje možno to, či je deň zlý alebo dobrý . (Niečo ako teória motýlich krídel) . Stačí sa cez to vedieť preniesť.


Vedela veľa vecí. Dokonca vďaka vlastným skúsenostiam. Vždy bola tou, ktorá mala argumenty aj na to, nad čím sa veľmi polemizovať nedalo. Jediným problémom však bolo do jej sveta pustiť ľudí. Nebola to nedôverčivosť ani závisť, ktorú k nim pociťovala. Dokonca nebola ani introvert. Ale to sú tie veci, ktoré my smrtelníci niekedy nevieme vysvetliť a považujeme ich za ,,tie veci medzi nebom a zemou" .

Viem, že ma poznáš a aj napriek tomu sa ti sťažujem. Niekedy prosím, niekedy ľutujem. Mám takú potrebu s tebou komunikovať aj keď ma prerušia vlastné myšlienky a k nášmu rozhovoru sa vrátim o päť minút. Viem, že by som veľa vecí urobila inak. Možno kvôli tebe. Možno kvôli nim. Ale veď o čom by to bolo keby sme sa neučili na vlastných chybách?

Niekedy mi chýbajú tie bezstarostné pocity , keď som sa hrala s oranžovou tatrovkou a vozila piesok. Alebo si kreslila svoje otrepané motívy slniečka, či kvetov. Potom to prejde. A zase som v bode B. Prítomnosť.

Niekedy ma baví písať si svoju knihu osudu sama. Najradšej mám , keď však dej zmení spád a veci sa prestanú diať systematicky a najmä stereotypne. Aj keď len na malý moment. Aspoň viem, že existujem. Je to ako 4-dňové ranné vstávanie, ktoré je často lenivé, nechcené , pochabé. Kedy ste leniví sa pozrieť do zrkadla- pritom ako si pomalým tempom umývate zuby. Potom príde iný , lepší deň. A vy máte náladu sa krásne obliecť, učesať, nalíčiť. Práve tieto maličkosti, ktoré menia každodenný stereotyp milujem. 
Možno viac ako vôňu orgovánu. Možno menej ako pravú nutellu. 

Už dávno vedela ako chutí červené víno. Už dávno poznala pravdu na dne pohára. Vedela, že príde jeden z tisícich , ktorý sa ani jednému filmu nevyrovná. Ktorý nebude mať ani jednu vlastnosť, ktorú by dnes na ňom mala rada.

Ako letný dážď či chuť po malinách
už dávno viem, že vzlietnuť chcem 
tie krídla vo mne sú. 
Krídla ma ponesú
A svet je dávno dokorán
toľko miest ešte nepoznám

ach áno viem, že vzlietnuť chcem tie kridla vo mne sú.
Tie ma ponesú.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁRE

Buďme všetci elitami, najlepšími v tom, čo robíme

A toto máme odkiaľ, nadávať ľuďom, čo sa o niečo snažili, čo si hodiny odsedeli na prednáškach a odučili a robia šestnásť hodín denne?

SVET

Slovák pomáha pri Mosule: Tu sa bojuje proti najväčšiemu zlu

Po fronte chce Oliver Valentovič len sprchu, pivo a pizzu.

EKONOMIKA

Najväčší mäsokombinát nepatrí do bankrotu, uznal súd

Bankrot navrhovala ukrajinská firma, nakoniec si to rozmyslela.


Už ste čítali?