Karavana mraku

Autor: Anna Zábojníková | 20.2.2014 o 20:20 | (upravené 20.2.2014 o 21:48) Karma článku: 0,00 | Prečítané:  147x

Niežeby to na mňa zase prišlo, ale cítim to čerstvé ako vôňu rannej kávy. A možno to ani nikdy neodišlo. Je to ako s písaním to ma nikdy neprestane baviť. Ako s myšlienkami, ktoré sa ženú ani splašené koňe bez cieľa a len tak s veľkou eleganciou a kúzlom bez určitého cieľa. Pre vlastné zadosťučinenie.  Je tu znova ten pocit, kedy človek musí zastať, otvoriť si fľašu vína, či zjesť celú čokoládu len tak bez výčitiek. Analyzovať čo je fér, kto sa má lepšie, horšie. Také zvláštne ,,niečo" , čo neviem definovať sa okolo mňa motá, krúti.  Keby som vedela o pár vecí viac možno by som dala týmto dňom šancu.  Kedy vlastne prídeš? A vôbec .. prídeš?

Neostáva nič iné len žiť dni. Stretávať ľudí- ktorí sa naháňajú za niečím, ale aj tých, ktorí žijú. Sem- tam len tak bláznivo zamávať neznámemu z autobusu s úsmevom. Alebo na niekoho zagániť nechápavým pohľadom. O čom by to bolo keby som si nevedela dni rozmeniť na drobnejšie? A ukladať si ich do vrecka ako mince a strážiť ako poklad, ktorý mi nikto nikdy nevezme. Mať vo vlasoch vietor a snívať si svoj ,,nereálny" sen. Sem- tam zmeniť poradie kníh v poličke -podľa obľúbenosti a potom pliesť nitky trpezlivosti.
Predstavovať si aké to bude neskôr a dúfať, že ,,teraz" nikdy nepominie.

Žiť príbehy iných a byť ich súčasťou. Bojovať s vlastnou lenivosťou. Pomyslieť si, že to nie až také zlé , mám predsa svoj vlastný priestor. Pozerať do zrkadla a povedať si čo už- môžem mať raz aj zotretý rúž. Byť iná a predsa tá istá , slabá a zároveň silná. Milovať dlhé rána a ešte dlhšie noci. Tešiť sa len tak bezdovôdne aj keď nič veľkolepé nemá prísť. Ibažeby som si dovolila tvrdiť, že každý deň je predsa veľkolepý.

Nerobiť naprieky -niekedy bolí aj úsmev. Prebolieť všetky rany, veď zajtra bude lepšie. Niekedy si poplakať aj keď na to nie je dôvod. A potom utrieť slzy a bojovať. Neverím, že existuje náhoda. Ten, kto sa s tebou stretnúť má sa stretne aj keď budeš na káve v BA či na nákupoch vo Viedni. Svet je malý a predsa sa má človek právo cítiť sám a stratený. 
Dávno som nevidela iskru v očiach niekoho. Jediná osoba, ktorá ich mala piekla tie najlepšie koláče na svete (okrem XZ milión iných vecí, v ktorých  bola najlepšia)  a teraz si to tam hore užíva. Niekedy mi chýbaš až príliš...

 

 


A teraz je to tu už len o mne..

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁRE

Buďme všetci elitami, najlepšími v tom, čo robíme

A toto máme odkiaľ, nadávať ľuďom, čo sa o niečo snažili, čo si hodiny odsedeli na prednáškach a odučili a robia šestnásť hodín denne?

SVET

Slovák pomáha pri Mosule: Tu sa bojuje proti najväčšiemu zlu

Po fronte chce Oliver Valentovič len sprchu, pivo a pizzu.

EKONOMIKA

Najväčší mäsokombinát nepatrí do bankrotu, uznal súd

Bankrot navrhovala ukrajinská firma, nakoniec si to rozmyslela.


Už ste čítali?