Pokoj hoc aj svätý

Autor: Anna Zábojníková | 31.7.2013 o 22:22 | (upravené 31.7.2013 o 22:30) Karma článku: 0,00 | Prečítané:  111x

možno je to niekedy jediná vec, ktorú chceme-po ktorej túžime a ktorú zároveň potrebujeme. ...ten stav, keď sa konečne rozhodneme spraviť niečo dobré pre seba-pre svoj život. Rozhodnutie a výzva zároveň. Dokázať samému sebe, veď ty na to máš.

,,Niekedy mala taký pocit, že nielenže bola zaplavená v problémoch a tie bolesti a rany nechala len tak pretekať-ona tie problémy vyhľadávala. Bez nich by život nestál za nič. Bez nich by neexistovala ona. Keď nastalo obdobie vyvrcholenia najväčšej krízy-riešenia problému, to natieklo sĺz. Bolo to ako jesť bomboniéru. Rozdielna chuť, túžba po prekvapení. No po ochutnaní, nie vždy natrafíš na niečo, čo ti chutí, čo ta baví, čo môžeš. Začneš cítiť bolesť (minimálne ak ochutnáš orieškovú a si alergický-ten opuchnutý jazyk si viem živo predstaviť, ale k veci :) ) Niekedy to zabolí a ty to nečakáš. Nemôžeš zasiahnúť- v tej chvíli. Ľutujeme činy, ktoré urobíme tak isto ako ľutujeme slová, ktoré vyslovíme a už vôbec nehovorím o zbytočných sms-kách , či telefonátoch. Na druhej strane o čom by bol život, keby sme neprešli cez isté hranice? Odpoveď je jednoduchá: ,,Nespoznali by sme samého seba". Nikdy by sme si nevedeli povedať: ,,Dosť !" Veď si sa strápnil, zahanbil...a vytriezveť z toho stavu, kedy môžem všetko a uvedomiť si, kde je naše miesto, čo všetko môžeme a čo nie.

Zapríčinila si to sama a sama sa z toho aj dostane. Bude silná a keď jej to nepôjde aspoň sa tak bude tváriť. Skryť sa pred svojimi problémami, pred vonkajším svetom. A vychutnať si chvíľu spoznávania samej seba. Omotať si čas okolo prsta-opatrne, a riadiť svoje zmysly.

Niektoré veci proste musíme vyhodiť, pokrčiť, spáliť, odoslať, pošľapať, rozstrihať, roztrhať, zahodiť -ZNIČIŤ! Aby sme si boli istí, že sa už nikdy nevrátia, nikdy náš svet nebudú otravovať, nebudú ovplyvňovať našu prítomnosť-naše aktuálne šťastie a radosť, ktoré nás obklopuje. Nebude to ani minulosť-len niečo, čo už neexistuje.

Bola tu ona silnejšia, múdrejšia, skúsenejšia. Vedela, že do podobných záležitostí už nos pchať nebude aj keď ju to bude lákať ešte viac. Ono vo svojej podstate ten pravý problém ešte len príde a bude stáť za to. Vedela, že už nič nebude také ako predtým-no dúfala, že sa niečo zmení presne k tomu, čo chcela kedysi. Boli tu zadné dvierka. 
(Zadný- slovo, ktoré bližšie vyjadruje určitý predmet, ktorý je vo svojej podstate neurčitý, pretože sa nachádza niekde veľmi ďaleko-nedostupne
dvierka -zdrobnenina, niečo čo má vyjadriť minimum podstaty ). Jediná vec, ktorá jej chýbala bol pokoj. Nie taký pokoj od práce, školy, stresu, od povinností. Chcela pokoj, ktorý by udržiaval rovnováhu medzi jej osobnosťou a karmou. Kedy prepneš do režimu ,,maximálny OFF" a budeš prežívať a vychutnávať tú chvílu, ktorá snád prerastie do obdobia. Pokoj v srdci. Svätý pokoj...

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁRE

Buďme všetci elitami, najlepšími v tom, čo robíme

A toto máme odkiaľ, nadávať ľuďom, čo sa o niečo snažili, čo si hodiny odsedeli na prednáškach a odučili a robia šestnásť hodín denne?

SVET

Slovák pomáha pri Mosule: Tu sa bojuje proti najväčšiemu zlu

Po fronte chce Oliver Valentovič len sprchu, pivo a pizzu.


Už ste čítali?