aby si tam chodník nevybehal

Autor: Anna Zábojníková | 23.7.2013 o 22:21 | (upravené 24.7.2013 o 17:18) Karma článku: 0,00 | Prečítané:  117x

Sme ľudia. Tvory inteligentné -niekedy však len vtedy, keď sa chce ..no napriek tomu máme prevahu nad všetkým žijúcim. Bohvie, či taký pes -ako najväčší priateľ človeka dokáže premýšľať nad tým, kde je jeho pán. Čo robí a prečo za ním nepríde. (Jasné, že nemôže- na biológií som si to musela povinne odsedieť a odpočúvať ) Už asi tušíš? Ja určite.

Bol večer. Upresním to- veľmi neskorí večer. Slová sa strácali. Počuť už len zvuk cvrčkov, ktoré si ,,spievali" tú svojú známu a otrepanú... Znova tie kroky. Nie v miestnosti. Nie tie, ktoré počuť keď vŕzga podlaha, keď kráča niekto skutočný. Boli to kroky v jej hlave. V tom malom mieste, niekde v časti mozgu, kde mal on svoje miesto. Znova ten pociť, že je to tak lepšie. Analýza, strach, následne hrešenie, plač ...
Myšlienky sa bili jedna za druhou, bolo ich veľa. A len tá najsilnejšia mala zvíťaziť.

Ako je možne, že sú ľudia, na ktorých nevieme prestať myslieť? Pochopiteľne, nikdy nezabudneme na krásnu sestričku na deckom oddelení, ktorá vždy ráno prišla na izbu s tým najúprimnejším úsmevom na svete, že si sa sám čudoval, čo tam dofrasa stále robíš, veď si sa práve vyliečil. Na super tanečníkov zo súboru, na milých animátorov z tábora. Na kamarátovu babku, ktorá vždy vedela tak dobre napiecť. 
Na ....teba? A len na teba či aj na mňa?

Aj napriek tomu, že má človek v živote zlé chvíle a tie zlé chvíle robia ľudia, tí ľudia ostávajú aj keď nie na blízku, ale v pamäti minimálne. Potom sú takí, ktorých obdivujete za večný optimizmus a za to, že vás dokážu naozaj rozosmiať. A potom je tu tretia kategória ľudí, ktorí už nie sú. Títo ľudia si vždy zaslúžili miesto nielen v hlave- mysli a pamäti, no najmä v srdci. Posledná kategória je obyčajne-neobyčajná, obsahujúca ľudí, väčšinou však stačí naozaj jeden. Je to presne ten človek, s ktorým si prežil veľa a nič. S ktorým si vieš predstaviť niečo aj všetko. Je to ten človek, nad ktorým rozmýšľaš aj keď ho vidíš - a to sa pýtam, čo robím keď ho nevidím :)

Profesionálna klamárka. Vedela oklamať ľudí- tak trošku a bezpečne. Nikdy nie násilím s úmyslom ublížiť.
Dokázala oklamať svoje telo. Pri výbere šiat, pri ,,potrebnej sprche" 2-krát za deň, či pri pití kávy, ktorú možno ani nepotrebovala. Jedno nevedela. Oklamať samú seba- v tom pravom slova zmysle. Nevedela zastaviť myšlienky. Nevedela nasýtiť klamstvom svoju dušu- to druhé JA aj so svedomím, ktoré tvorilo neodmysliteľnú súčasť jej osoby, ktorou teda naozaj bola.

...ak tam je človek raz zapísaný hlboko či širko-ďaleko, tak sa môžeš klamať koľko chceš, že na neho nemyslíš.
-to jej ostré svedomie priam nenávidela.  

a tým sa začal ten rozhovor...

A on? tak ten tam mal vydupaný chodník, že aj keby šiel poslepiačky, kolenačky tak by vedel kam presne má ísť a na akú citovú mozgovú bunku, ktorá by riadila jej telo má zaútočiť. Jeho cesta bola jednoznačná. Otázkou však vždy bolo, či pri tej ceste, ktorou stále kráčal premýšľal aj on....

Existujú veci, ktoré sa človek nikdy nedozvie. To sú presne tie veci medzi nebom a zemou.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁRE

Buďme všetci elitami, najlepšími v tom, čo robíme

A toto máme odkiaľ, nadávať ľuďom, čo sa o niečo snažili, čo si hodiny odsedeli na prednáškach a odučili a robia šestnásť hodín denne?

SVET

Slovák pomáha pri Mosule: Tu sa bojuje proti najväčšiemu zlu

Po fronte chce Oliver Valentovič len sprchu, pivo a pizzu.


Už ste čítali?