P.S. I love you

Autor: Anna Zábojníková | 6.6.2013 o 19:03 | (upravené 24.7.2013 o 13:56) Karma článku: 0,00 | Prečítané:  130x

niečo nemôže byt nič ...vždycky je to niečo... nikto nehovorí, že povedal niečo len tak, aby sa vyhovoril z toho, že niečo povedal, pretože keď niečo povie tak predsa vie,čo....,,presne viem, čo hovoríš aj keď to nepovieš... ,,ahaaa to sú tie dva rozhovory. Ten, čo spolu vedieme a ten čo si myslíš, že spolu vedieme" ....,,Strašne sa bojim, že my nikdy nezačneme žiť". ,,Ale veď my predsa žijeme- život už začal. To je ono.. prestať stále na niečo čakať. Nemôžeš na mňa stále kričať aby som odišiel, pretože ja neodídem. "

.Ale... život dokáže prekvapiť -nemilo prekvapiť a raniť. Jednoducho nám zoberie niekoho, kto bol veľmi dôležitý.Osobu s ktorou sme mali plán. S ktorou sme počítali, ktorá bola naša samozrejmosť. Môže nám ju zobrať dvoma spôsobmi. Smrťou alebo nastane nejaká situácia, kedy si jeden z dvojice uvedomí, že život po boku tej druhej nemá význam. V obidvoch prípadoch sa všetko rúca ako domček z karát na pláži, na ktoré útočí príliv. Rozchody bolia. Bolí každá spomienka, každá diera, ktorú dotyčný zalepil sa znovu roztrhala a znovu potrebuje čas aby sa zahojila.

a tak rozmýšľam, či sa dajú pochovať spomienky, presne tak ako pochováme svoju polovičku...

...Sedela len tak v byte- len tak vlastne nie. Jej pohľad, ktorý bol neprítomný už vyše dvoch mesiacov vedel povedať, čo sa stalo. Odišiel. Nikdy sa nevráti. Bolo to čerstvé. Zápach z jej bytu po cigaretách a alkohole sa šíril do všetkých kútov. Jej pošta pred dverami tvorila už dosť veľkú kopu. Potkýnala sa o prázdne fľaše vína dokonca jej ani nevadili červené škvrny na jej bielych záclonách či na gauči.Z pár sĺz pri spomienke na neho sa stávalo more, ktoré by dokázalo pokryť celý svet. Nechcela nikoho vidieť. Nechcela nič. Akoby aj mohla. Bola na dne. Bola sama. Len ona a jej život, ktorý už nemal zmysel...ibažeby...

Uzavrieť sa pred spoločnosťou, uzavrieť sa sám do seba. Je to riešenie- no nie dlhodobé. Človek potrebuje spoločnosť. Človek stále potrebuje niekoho, kto by mu dal pocítiť, že jeho život má zmysel aj keď už nemá plán.

Ako je to s ľuďmi, ktorý sa rozvedú, rozídu alebo ovdovejú a po nejakej dobe si nájdu opäť stáleho partnera a svoj život teraz plánujú  práve s ním? Jasné, že sa všetko točí okolo spoločnosti. Prečo by si žena, ktorú muž podviedol nemohla nájsť priateľa? Prečo by si vdova s dvoma malými deťmi nemohla nájsť niekoho, kto by ju rešpektoval aj napriek tomu, že nie je len ona, ale jej osobu tvoria aj dve deti, ktorým sa musí prispôsobovať lebo ich má- lebo ich má rada. Čo by to bolo za klebety, keby sa človek po rozchode usmieval. Veď na to predsa nemá právo. Musí všetkým ukazovať, aký je slabý , ako trpí. To by bolo rečí, keby si po krátkom dobe našiel niekoho....

bla bla bla ....

a vrátiť sa opäť do svojho života, venovať sa tomu kto je ,,TERAZ" s nami a nemyslieť na to, čo bolo alebo myslieť a ovplyvňovať tým prítomnosť? buď alebo...

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁRE

Buďme všetci elitami, najlepšími v tom, čo robíme

A toto máme odkiaľ, nadávať ľuďom, čo sa o niečo snažili, čo si hodiny odsedeli na prednáškach a odučili a robia šestnásť hodín denne?

SVET

Slovák pomáha pri Mosule: Tu sa bojuje proti najväčšiemu zlu

Po fronte chce Oliver Valentovič len sprchu, pivo a pizzu.

EKONOMIKA

Najväčší mäsokombinát nepatrí do bankrotu, uznal súd

Bankrot navrhovala ukrajinská firma, nakoniec si to rozmyslela.


Už ste čítali?